Laco Packa: Príbehy úloh

Šachové úlohy nezvyknú zažívať príliš napínavé okamihy. Je prehnané očakávať pri ich skladaní a publikovaní dobrodružstvá s ostrou pointou, no ich príbehy i napriek tomu môžu byť zaujímavé.

Rád spomínam na kongres v Pule v roku 1997. S Emilom Klemaničom sme tam zažili pravý tvorivý raj. Veď kedy sa lepšie skladá ak nie vtedy, keď odložíte nabok všedné starosti a máte pokoj od manželky a detí? Na dosah máte slaný Jadran vyhriaty babím letom, z fľaštičky si dávkujete slnečné balkánske povzbudzovadlo tvorivosti. Vôkol vás sú pritom len samé spriaznené duše, ktorým nie je potrebné vysvetľovať, že osamelé hĺbanie nad šachovnicou nemusí nutne byť príznakom duševnej poruchy.

Medzi súťažami, ktoré zvyčajne vypisujú účastníci kongresov, bola i súťaž ukrajinská. Nepamätám si už druh alkoholu, ktorým bola dotovaná, no téma znela:

Pomocný mat tretím ťahom. V zdanlivej hre sú brané čierne figúry, ktoré v riešení blokujú polia čiernemu kráľovi.

Poskladali sme na túto tému dve úlohy, na ktoré sme boli pomerne pyšní. A keďže sme dobre vedeli, že v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu býval pomocný mat bytostne spätý s matom modelovým, tak sme sa o modelové maty aj pokúšali. Príroda však bola proti. Zákon vedľajších riešení bol neoblomný a rezolútne prehlásil, že modelové maty sa konať nebudú. Zobrali sme to vcelku stoicky, veď modelové maty predpísané neboli, a úlohy sme v termíne odovzdali. Na záverečnom bankete sa nám ale vrátili okomentované v azbuke: Net praviľnych matov… A keďže miestna pulská (alebo je snáď spisovným tvarom pulianska?) lampáreň bola zatvorená, tak protesty sa nekonali a zostali iba nikým nevypočuté lamentácie nad svetskou nespravodliosťou.

Do archívu nám pribudli dve úlohy. Tú prvú, relatívne slabšiu, sme po návrate domov pomerne rýchlo poslali do Pravdy. Relativitu nižšej kvality treba chápať hlavne v tom zmysle, že úloha nie je riešiteľsky až natoľko atraktívna ako „dvojka“. Z hľadiska spracovanej témy má však bohatší obsah, sú v nej až tri brania čiernych figúr a v riešení tri blokovania tými istými kameňmi. Čiže task, ktorý svojou taskovitosťou aspoň čiastočne kompenzuje nižšiu strategickú nasýtenosť deja.

Druhá úloha zostala chvíľku zabudnutá. Až kým sme sa s Emilom pri akomsi náhodnom stretnutí nezhodli na tom, že ju treba „poslať Salaiovi“, teda do niekorého z viacerých vtedajších kompozičných časopisov Martinsko-Žilinskej proveniencie. Obe úlohy (čestné pionierske slovo, že úplne náhodou!) dostal do rúk rozhodca Juraj Lőrinc a obom udelil vyznamenanie.

Obsah je oproti „jednotke“ živší, hrajú dve biele batérie kráľ-strelec. Vyskytuje sa tu zaujímavý paradox – čiernemu chýba tempo pre zachovanie obsahu zdanlivej hry a v riešení sa s pozíciou zugzwangu musí tempovým ťahom vysporiadať biely.

Možno že naozaj existuje čosi ako osud. Prípadne karma. Alebo zákon zachovania počtu rozhodcov pre šachové úlohy… Ako inak vysvetliť, že obe úlohy sa dostali do rúk jednému rozhodcovi tak, ako to bolo predurčené pri ich zrode? Jediným faktom, ktorý osudovému predurčeniu vzdoroval, je okolnosť, že rozhodca síce zaregistroval branie čiernych figúr, aj ich využitie v ďalšej fáze, no za tému to nepokladal. Rovnako, ako Michal Dragoun, ktorý druhú úlohu komentoval v knihe Slovenský výber II. Žiadať však od rozhodcov a komentátorov aj jasnovidecké schopnosti by asi bolo predsa len trochu trúfalé.